Petˇule

Na dne potoka
leží ľudská postava.
Okolo nej voda divoká.

Zelené svetlo hlbín vôd.
Čas plynie spolu s vlnami.
A jedine spenené nárazy
pohrávajú sa jej s vlasami.

Modré oči hľadia
do prázdna.
Ruka vystretá na pomoc.
Vodné riasy sa pomaly hatia
naprieč usnulou nemotou.

Ticho, nič sa nepohne.
Zo strachu narušiť pád.
Ako listy z jablone
vznáša sa v hlbinách.

šepot vetra prezdrádza...

Tak skončí ľudské svedomie.
Bežala, pred hlasmi
dobíjajúcimi jej vedomie.

Po lesných cestách,
obzerajúc sa stále za seba.
Po tŕňoch, nohy zranené
pálili ju sťa pahreba.

Nezastala však,
nehľadiac na bolesť
ako ranený vták
letela lesom preč.

"To tys zradila
  tys tá vinná.
  tys zabila"

Šepkajú hlasy tajomné.

Chytá sa za hlavu,
padá do kolien.
Zrazu celá krajina
rozmazaná je ako sen.

V palči a mukách,
prosí o odpustenie.
Spolu s šepotom
končí sa jej snenie.

"Za život, život.
  Za zradu smrť"

Kričí jej duša spálená.
"Odplata", šepce ako zmámená.

Prichádza k potoku
a dýka po boku.

"Ja nechcela,
  Ja nechcela,"
kričí bez únika.
Ľudia su ale našli
svojho vinníka.

"Odpusť mi matičko
i ty môj milý".
Ja nechcela,
šepce a prikladá
dýku na žily.

Svet sa v jedno krúti.
Vda pod ňou múti.

Na perách zovretých,
očiach belavých,
rukou vystretou
prosí o pomoc.
Slzy spolu s vlnami splynuli.
Nik nespomenie si
na jej život minulý.

Neprávosť, ľudia, slepota duší,
čo ju k tomu dohnali
odplávali spolu s vlnami...
                                       .......................
                                               ...........................................